Takže dnes je deň „D“. Zháňam po šatníku to najkrajšie oblečenie, ktoré má však vzbudiť dojem, že o nič nejde a ja som len tak náhodou išla okolo a stretla sa s ním. Po hodine zúfania pred zrkadlom som to vzdala, a obliekla prvé čo mi prišlo pod ruku, zamaskovala vrásky, navoňala tým najdrahším, čo necesér dal a vybrala sa na rande. Nie, nejde o moje prvé rande v živote. Už som nejaké za tie desaťročia absolvovala. Avšak toto je výnimočné tým, že si ho predstavujem celý svoj život.

Konečne prišla hodina „H“. Dorazila som v predstihu, aby som získala „fóra“ a našla si miesto, odkiaľ by som mohla pozorovať, či už prišiel. Som zvedavá na to, ako v skutočnosti vyzerá, aký má hlas, či nám sadne chémia a všetky tie drobnosti, ktoré sú potrebné pre to, aby vznikol akýkoľvek vzťah medzi dvoma ľuďmi. Cítim ako sa chvejem zvedavosťou, trémou, ale aj vzrušením z poznania neznámeho.

V tom mi zvoní telefón a v ňom sa ozval jeho hlboký, príjemný – povedala by som, že sexy – hlas. Práve dorazil, parkuje a pýta sa, kde som a čo mám oblečené. Aby sme sa spoznali, tak sa presne popíšem a v tom ho zbadám ako sedí v aute a obzerá sa okolo seba. Zmohla som sa na kývnutie rukou a podišla k autu. Moment prekvapenia mi však nevyšiel, lebo v okamihu, keď som sa zohla k bočnému okienku jeho auta, pobozkal ma. Uff, nečakané privítanie, ale príjemné.

Sedíme v kaviarni a debatujeme akoby sme sa poznali roky. Čo roky, celý život. Gestikulujeme, rozhadzujeme rukami, smejeme sa na tých istých žartoch, máme rovnaké názory na politiku, život a všetko okolo nás. Sme zohraní, akoby sme sa denne vídali. Je to príjemné a rande prebieha nad moje očakávania. Keď nastane čas rozlúčky, sľubujeme si, že sa opäť uvidíme. Delia nás síce stovky kilometrov, ale v ten okamih veríme, že sa nestratíme. Básnime o spoločnom víkende, o tom, že sa budeme stretať na polceste. Skrátka, rande snov dopadlo nad očakávania. Muž, o ktorom sa mi zdalo od malička, je očarený mojím espritom, charizmou... čo viac si želať ?

Moje prvé rande s Ním dopadlo výborne. Som v eufórii, ktorá pár dní vydrží a po nástupe reality vyprchá do stratena. Mám vyše štyridsať a stále som náchylná veriť sľubom, stále sa dokážem opantať charizmatickým mužom a uveriť mu, že tento vzťah nevyprchá. Že práve tento muž je tým, ktorého chcem a budem mať v blízkosti svojho bytia kým nás smrť nerozdelí.

Ale vlastne, prečo by som neverila ak ide o vlastného otca ?