Spočiatku mojej mravenčej usilovnosti s hľadaním práce – zámerne nepíšem zamestnania, aby som nevzbudila dojem, že nechcem pracovať, iba sa zamestnať – som usilovne vpisovala do svojho životopisu všetky významné medzníky môjho pracovného života – dátum narodenia, maturity a promócie. Všetky dátumy boli z minulého storočia a na moje sklamanie, nikto nestál o moje dlhoročné skúsenosti, oddanosť a vek, kedy už nemám starosti s varovaním maloletých detičiek. Odoslané e-maily s takto podrobným curicullum vitae ostali bez odozvy. Neprišlo ani „ďakujeme za prejavený záujem“...

Jedného dňa mi poradila spolužiačka zo strednej školy, že jej sa osvedčilo, keď do životopisu neuvedie tie „prekliate“ dátumy našich profesných začiatkov. Poučená som, s optimizmom, začala posielať upravené životopisy a s nadšením som prijímala pozvania na pracovné pohovory. Zúčastňovala som sa ich s entuziazmom a nádejou, že konečne sa nájde personalista a budúci šéf, ktorý predsa len uvidí cez moju "vráskavú" tvár ochotu odovzdať ich spoločnosti dušu. Nuž, doteraz som takých nestretla. Všade ma totiž zaskočili formulárom v ktorom svietila kolónka s dátumom narodenia. Samotné pohovory sú tiež zážitkom, ktorý by vydal na samostatný blog. Odpovede na otázky typu – aký má byť podľa vás váš šéf ( bolo by fajn, keby bol fešák, aby bolo na čo pozerať ), kde sa vidíte za 4 roky ( v Karibiku na lehátku s mojitom v ruke ) a prečo by sme si mali vybrať práve vás ( predsa preto, lebo prácu nevyhnutne potrebujem ) už zvládam dokonale. Ešte si musím precvičiť aké kresbičky si želajú psychológovia pri testoch ( košatý strom, ihličnatý strom ) a snáď raz aj „motyka vystrelí“.

Zatiaľ sa nevzdávam a verím, že raz natrafím na zamestnávateľa, ktorý nebude hľadať slečnu s tridsaťročnou praxou, hladkou tváričkou a mierami modelky. A keď nie ? Ak bude treba, zahodím svoj diplom, oprášim nemčinu a pôjdem k susedom. Chyžná, predavačka, čašníčka – všetky si zarobia dvojnásobok toho, čo náš pracovný trh momentálne ponúka vysokoškolsky vzdelaným zúfalcom hľadajúcim si prácu. A nevadí ani to, že som maturovala v minulom storočí...

Prečo tomuto štátu a jeho sociálnemu systému neprekáža, že odchádzame do zahraničia platiť dane, míňať peniaze a odovzdávať to, čomu nás naše štátne školy naučili ? Prečo nemotivuje zamestnávateľov aby sa orientovali aj na nezamestnaných v strednom veku ? Môžeme si dovoliť mať húfy nezamestnaných a predčasných dôchodcov ? Nemám recept ako naložiť s touto problematikou, ale viem z rozhovorov s mojimi rovesníkmi, že by sme aj dušu dali tomu, kto nám dá šancu pracovať a nebude trvať na tom, že chce vybudovať mladý kolektív, ale pôjde mu najmä o to, aby bol dynamickým...